Vo výške nad 5000 m n. m. to veru už nie je med lízať. Aby sme nášmu telu pomohli aklimatizovať sa pred veľkým výstupom na vrchol, v Khare sme ostali tri dni. V podstate sme nerobili nič, iba sa napchávali cesnakovou polievkou a zázvorovým čajom, každý deň vyšli aspoň na najbližší kopec a zas zliezli do dediny – veľmi nám to pomáhalo v našej kondícii. Keďže sme mali nádherné počasie, sedeli sme vonku, dobíjali si solárne nabíjačky a čítali knihy, alebo sa rozprávali.
V posledný podvečer pred výstupom do High Campu (cca 5900 m n. m.) sme zažili nádherný, krvavočervený západ slnka. Tento moment sa mi vryl do pamäti – ako som len tak stála na kopci, pozerala sa na vrcholky Himalájí, ktoré boli celé zaliate červeňou. Pokoj. To je to, čo som cítila. Nekonečný pokoj a pocit, že som presne tam, kde mám byť.
Ráno bolo tiež príjemné, no to som ešte nevedela, aké dva dni ma čakajú. Do batohu sme si vzali potrebné veci a vyrazili sme smer High Camp. Museli sme si nastaviť mačky a vytvorili sme malé skupinky, boli sme k sebe pripásaní lanom, pretože sme mali kráčať po ľadovci, na ktorom sa môže objaviť trhlina. Bol to môj najťažší výstup v živote. Bojovala som sama so sebou, so svojím dychom a vlastne som absolútne na nič nemyslela, len na to, ako veľmi nevládzem. Pár krokov za minútu, veľa nádychov. Najsilnejšie mužské kusy z našej skupiny začali za mnou zaostávať a bolo vidno, že ich to zmorilo viac ako mňa. Po príchode do campu som ihneď dostala cesnakovú polievku. Čoskoro sa začalo stmievať, naši sprievodcovia nám vydali pokyny a my sme zaliezli do stanov. Varovali nás, že počasie nám tentokrát nepraje a bude mimoriadne chladno. Vonku začalo silno fúkať, zakutrala som sa do spacáku a prikázala som si, aby som nedostala nápad ísť na WC. To bolo vzdialené asi 50 metrov a v prudkom vetre a 20-stupňovom mraze v takej výške navyše s rizikom zošmyknutia sa zo skaly – na ktorej bol High Camp postavený – som to fakt riskovať nechcela.
Spánok neprichádzal a zrazu nám zazvonil budík. 2:30, raňajky v stane. Bola fakt odporná zima. Topánky sme síce mali v stane, ale mierne stuhli. Začal sa boj – s vetrom, s mrazom, s dychom, so všetkým. Nasadili sme si čelovky, opäť sa zoskupili do skupín a začali sme postupovať smerom na vrchol Mera Peak (6476 m n. m.). Okolo čierno-čierna tma, až som nemohla uveriť tomu, kde to vlastne som. Nastal prvý a najväčší problém – začala som cítiť, ako ma oziabajú nohy a tento pocit čoraz viac silnel. Zrazu som stála pred otázkou: mám pokračovať ďalej s možnosťou omrznutých palcov, alebo sa vrátiť naspäť a neriskovať to? Rozhodla som sa pre druhú možnosť a s odstupom času si myslím, že to bola najvhodnejšia voľba, dnes by som možno už nemala prsty na nohách. Vyšla som teda do výšky 6200 m n. m., kde moja cesta skončila. S ľahkosťou v srdci som sa so sprievodcom a kamoškou vracala naspäť, zatiaľ čo poslední traja z našej desaťčlennej skupiny pokračovali na vrchol. Začalo sa rozvidnievať, no my sme zaliezli do stanu a na počudovanie sme ihneď zaspali.
Keď sme sa zobudili okolo pol ôsmej, čakal nás dychberúci výhľad na panorámu Himalájí. Dali sme si raňajky a čakali sme na ostatných. Keď prišli, bolo vidieť, aký náročný výstup bol. Červené tváre, spečené nosy, zamrznuté pramienky vlasov, no čo bolo najhoršie, kamarátovi omrzli prsty. Vtedy ešte nevedel, že si ich nebude cítiť ďalší polrok, no našťastie sa mu cit po uplynutí tejto doby opäť vrátil. Zbalili sme sa a vracali sme sa naspäť do Khare. Bol to vskutku zaujímavý pocit – ísť naspäť. Už žiadne výšky, odteraz budeme len klesať. V skupinke nás ostalo už len šesť, niektorí boli prevezení vrtuľníkom priamo do Káthmandú, do ktorého sme sa my mali dostať až za pár dní.
Postupne sme zostupovali, tieto dni mali rovnaký, ale príjemný nádych. Cez deň sme šliapali k ďalšiemu ubytovaniu, počasie bolo ako z katalógu. Občas sa stalo, že som kráčala sama, obklopená prírodou a cítila som sa ako posledný človek na tejto planéte. Večery sme trávili spolu v spoločenskej miestnosti, hrali sme karty, alebo sme sa rozprávali. Atmosféra bola oveľa uvoľnenejšia. Máme to za sebou. Účinky tohto treku na môj život som pocítila až po príchode domov. Uvedomila som si, že človek nepotrebuje toho veľa, aby bol šťastný. Ľudia v Nepále vonkoncom nie sú bohatí, no z ich sŕdc vyžaruje radosť zo života a teplo. Vážia si málo. Vždy vám pomôžu, na ich perách vždy nájdete nadvihnuté kútiky úst. Myslím si, že by sme si mali brať od nich príklad. Veľmi som sa tešila na svoj domov, rodinu, priateľov, zvieratká a na teplú posteľ, steny, ktoré neprefukujú, teplú sprchu a možnosť ísť na toaletu kedykoľvek počas noci s pocitom, že sa nemusím obliecť ako snehuliak, aby som náhodou neumrzla. Toto všetko sú malé veci, ktoré majú obrovský význam, keď človek raz zažije opak.
Trek do Himalájí považujem za jedno z mojich najväčších dobrodružstiev, ktoré zmenilo každý kúsok mojej duše, a už teraz sa neviem dočkať na moment, kedy moja noha opäť vstúpi na túto zem.
