Po úspešnom pristátí v Lukle si vezmeme batožinu a ideme sa zoznámiť s nosičmi. Sú to mladí chalani, rastom celkom nízki s hladkou pleťou, na ktorú zrejme nepôsobia vplyvy počasia, ktorým sú na trekoch vystavovaní, a čo je najdôležitejšie – vždy sa usmievajú a sú ochotní vám pomôcť. Jedna vec nás však veľmi odlišuje – naša výbava. Zatiaľ čo my máme tie najšpičkovejšie kúsky od známych značiek, oni sú oblečení veľmi jednoducho, ale o tom neskôr. V miestnej reštaurácii sa všetci spolu najeme, niektorí z nás (vrátane mňa) si dajú dal bhat, tradičné nepálske jedlo, ktoré pozostáva zo „šošovicovej polievky“ (Dal) a „varenej ryže“ (Bhat) a je doplnené rôznymi druhmi zeleniny, zemiakov, či korenín. Tí, ktorí v Himalájach už boli, tvrdia, že sa dal bhatu čoskoro prejeme a nebudeme ho chcieť ani vidieť.
Prichádza moment, na ktorý sme sa všetci tešili. Opúšťame civilizáciu, ako ju poznáme, a ideme do oveľa jednoduchšieho sveta, v ktorom sa spomalil čas. Nemám nepálsku SIM kartu, príbuzným preto môžem odpisovať iba keď som na WIFI, ktorá na počudovanie vo väčšine ubytovaní na treku už je. Aj tu pomaly začína presahovať moderný západný svet. Kráčame preč z mesta, chodník je príjemný, dal by sa prirovnať tomu, ktorým prechádzate v Tatrách, keď idete na Téryho chatu. Cestou sa stretávame s jakmi a mulicami, ktoré majú na chrbtoch všetko možné aj nemožné – potraviny, veľké sudy, plynové bomby, kusy nábytku. Dedinky spájajú práve tieto cestičky, ktoré sa kľukatia krajinou, cesty sú málokde. My, cudzinci, to vnímame ako obrovské čaro, žiadne asfaltové cesty a trúbiace autá, iba pokoj a cinkanie zvončekov jakov. Má to však aj svoje nevýhody, o ktorých sme sa rozprávali s nosičmi. Keď niekto ochorie v ťažko dostupnej dedine, môže trvať aj tri dni, kým tam dorazí doktor. Školy sú iba vo väčších mestách, takže deti, pokiaľ bývajú bližšie, každý deň dochádzajú (čítajte: kráčajú 2 – 3 hodiny chodníkom, ktorý je často zablatený, klzký, strmý, do mesta a potom 2 – 3 hodiny domov), alebo sa musia na istý čas odsťahovať do mesta, čo je pre rodinu finančne náročné.
Našim prvým cieľom je dedinka Paiya. Dorazíme tam za tmy, čo nie je zrovna nečakané, keďže naše dnešné tempo nebolo bohviečo. Asi sme boli ešte stále uchvátení z toho, kde sa nachádzame, a preto sme nemali pocit, že sa musíme niekde náhliť. Ubytovanie zahŕňa jednu väčšiu chatku, ktorá ma veľmi jednoducho vybavené izby – posteľ s matracom, stolík a dokonca perina a vankúš. Tie nepotrebujem, lebo budem spať v spacáku, vonku síce ešte nemrzne a cez deň sme kráčali v tričku s krátkym rukávom, chalani dokonca v kraťasoch, no v noci je zima a cez medzery medzi doskami prefukuje vietor. Je to však jedno z komfortnejších ubytovaní, ktoré zažijem, preto si ho musím vážiť. Dokonca máme vnútri aj toaletu, väčšinou býva vonku. Pod toaletou myslím dieru v zemi, ktorú zalejete vodou v sude, ktorý je vždy vedľa nej.
Spoznáme sa s novými ľuďmi – poľskou skupinou, ktorá tiež mieri na Mera Peak a ktorá sa čoskoro stane našou spriaznenou partiou, keďže väčšinou budeme ubytovaní na rovnakých miestach. Aj ich vedúca je žena. Oslovujú ju pani kierowniczka, čo nás vždy rozosmeje, preto sme im museli vysvetliť, čo je na tom také vtipné. Dôjde k malej nehode – pes našej domácej sa pobije so susedovým a ten ho pohryzie. Rana krváca a tu už prichádza na rad naša doktorka Majka, ktorá niekde v tom vzdialenom svete operuje chrbtice ako na páse. Spojí sa s doktorom z poľskej skupiny a spoločne zašijú havka, ktorý je z toho šokovaný možno dodnes. Podľa mňa sa z tohto príbehu stala miestna legenda, ktorú domáci dodnes rozprávajú pocestným. Platí tu jednoduché pravidlo: najteplejšie miesto je pri piecke v hlavnej miestnosti, no keď sa domáci odoberú spať (čiže okolo ôsmej – deviatej), musíme ísť aj my a teplo nájdeme len vo svojom spacáku.
Ráno je nádherné. Až teraz vidíme vrcholky vzdialených hôr, ktoré pokrýva vrstva snehu. Poriadne sa nadýchnem a som vďačná, že tu môžem byť. Urobím pár fotiek na fotoaparát, ktorý vláčim všade so sebou. Po jednoduchých raňajkách, pretože všetko je tu jednoduché, a to ma núti zamyslieť sa nad našou konzumnou spoločnosťou, ideme ďalej. A ďalej. A ďalej.
Kráčame prudko hore a dolu, dychčíme, zápasíme sami zo sebou. Ešte stále sa nachádzame v relatívne príjemnej nadmorskej výške, okolo 3000 m n. m. a s dýchaním nemáme problémy. Tento trek zatiaľ nie je veľmi vyhľadávaný a populárny ako Everest Base Camp alebo Manaslu Circuit Trek, takže stretávame minimum ľudí, čo je super. Občas zaostanem za skupinou a vychutnávam si, že som sama tak ďaleko od všetkého. Hlavu mám čistú a problémy, ktoré ma trápili doma, sú teraz iba matnou spomienkou.
Páči sa mi ten kolobeh – celé dni len kráčame, prídeme na ubytovanie, najeme sa, zahráme sa spoločenskú hru, ideme spať. Moja partia je skvelá a neskutočne zábavná. Tretiu noc sa ubytujeme v Ramailo Danda – nielenže tam nie je prístup k tečúcej vode, ale toalety sú vonku a noci začínajú byť chladnejšie. Keďže patrím medzi tých, ktorí musia ísť na toaletu ešte aj v noci, je to boj. Vstať z teplého spacáku – obliecť si bundu – dať si hrubé ponožky na nohy a čelovku na hlavu – vyjsť do zimy a ísť na miesto činu, kde musím vykonať potrebu v nie veľmi príjemnej polohe. Avšak ako dni plynú, stane sa to rutinou, ktorá mi príde úplne prirodzená. Keď nastane piaty deň, ocitneme sa v dedinke Kothe v nadmorskej výške blížiacej sa k 4000 m n. m., a práve tu sa začína skutočná ochutnávka Himalájí v podobe bolesti hlavy, sťaženého dýchania a znižujúcej sa hodnoty kyslíka v krvi.
Začína ma extrémne bolieť hrdlo a hlava. Ide do tuhého.
