Je koniec roka 2022 a ja premýšľam, aké výlety by som si mohla naplánovať. Používam na to špeciálny zápisník, do ktorého si podrobne zapisujem všetky svoje cesty. Začnú sa na ňom zjavovať európske štáty – Taliansko, Veľká Británia, Španielsko, Česko… Niekde vzadu v mojej hlave sa iba na sekundu zjaví záblesk niečoho iného… Vidím majestátne hory, panorámu zasnežených štítov, dni plné kráčania do stále vyšších a vyšších nadmorských výšok a… himalájske vlajočky vejúce vo vetre. Asi som sa zbláznila, ale rok 2023 je rokom, keď si chcem splniť svoj najväčší sen – navštíviť Himálaje. Zažiť Káthmandú na vlastnej koži. Zistiť, ako si moje telo zvykne na nadmorskú výšku nad 4000 metrov. Uvidieť na vlastné oči všetku tú krásu, ktorú som doteraz videla iba prostredníctvom filmov.
Na internete sa snažím nájsť si skupinu ľudí, ktorí sa chystajú do Nepálu a ku ktorým by som sa mohla pripojiť. V Nepále začal platiť nový zákon – na trek sa nemôžete vydať sami, musíte mať miestneho sprievodcu. Mám asi najväčšie šťastie v živote, pretože získam kontakt na Martu Rajkovú, známu slovenskú cestovateľku a blogerku, ktorá navštívila Nepál hneď niekoľkokrát. Práve chystá expedíciu na Mera Peak (6476 m n. m.) a má voľné miesta, tak neváham, prihlásim sa a je to. Srdce mi bije ako o život. Je to realita alebo sen? Mimochodom, Mera Peak je považovaný za najvyššie dostupné miesto na svete, kde dokážete prísť po svojich nohách bez potreby lezenia.
Deň odletu je stanovený na 24. októbra. Mesiace letia, kupujem potrebnú výbavu, riešim poistenie, chodím po horách, cvičím jogu, zlepšujem si kondičku a pripravujem sa aj psychicky. Deň pred odletom sa lúčim s rodinou, priateľmi a mojimi zvieratkami, z oka mi možno vypadne slza alebo dve, no viem, že som sa rozhodla správne. Na letisku sa prvýkrát zoznámim s ľuďmi, s ktorými budem existovať nasledujúcich 20 dní. Môj prvotný dojem je, že sme fakt podarená partia a asi si užijeme veľa srandy. Dúfam, že sa nemýlim. Let je zdĺhavý, letíme najprv do Istanbulu, následne osem hodín do hlavného mesta Nepálu Káthmandú, kde pristaneme o šiestej ráno… nebudem klamať, nie práve najsviežejší a s opuchnutými, červenými očami. Aktualizujem si čas a som prekvapená – nezmenili sa len hodiny, ale aj minúty! Čo je to za divnú krajinu? Keď je tu napríklad 20:22, v Káthmandú je práve 01:07. A to ešte netuším, koľko takýchto prekvapení ma v tejto krajine čaká. Vyzdvihneme si batožinu a pred letiskom na nás čaká Subin, majiteľ agentúry, ktorú Marta pre náš trek vybrala. Je veľmi sympatický, neustále sa usmieva a vyžaruje z neho dobro. Neskôr zistím, že pre svojich klientov by urobil možné aj nemožné, je to jednoducho sprievodca, ktorému nejde len o peniaze, ale o to, aby bezpečne predstavil svoju krajinu cudzincom.
Ubytujeme sa v hoteli a hneď sa rozlezieme po meste. Užívame si posledné chvíle v modernom svete (aj keď v Ázii môže slovo „moderný“ skrývať trochu iný význam). Uličky Káthmandú sú zaprášené a štrkovité, len hlavné ťahy sú vyasfaltované, ale aj to sa čoskoro zmení. Krajina mení svoju tvár. Na každom rohu sú malé obchodíky, v ktorých nájdete všetko – malých Budhov, kašmírové šatky, vonné tyčinky, konopné mastičky, med od divých včiel, po ktorom budete mať že vraj stavy ako po extáze… Všetci okolo sú vysmiati, prívetivo sa na vás usmievajú a volajú nás do stánkov. Okolo vládne čulý ruch – a šoférovať na tomto mieste by som asi nezvládla. Premávku v úzkych uličkách netvoria len autá, ale aj motorky, mopedy, bicykle, rikše a dokonca aj chodci, ktorí si zjavne užívajú ten pocit, keď vkročia do premávky a balansujú tak na hranici života a smrti. Ako zázrakom som za celý ten čas nevidela ani jednu nehodu. Na tento fakt sme sa pýtali aj Subina, ktorý nám odvetil, že Nepálci sa príliš neriadia dopravnými značkami, skôr si pozorne všímajú okolie a každú jednu osobu, auto, rikšu, bicykel na vozovke. Je to fascinujúci pohľad, všetko funguje ako má. Pomaly sa blíži večer a my si musíme ísť vyzdvihnúť tašky, do ktorých si dáme všetko, čo budeme počas treku potrebovať. Tieto tašky budú nosiť naši šikovní nosiči a my budeme zas vláčiť svoje batohy, ktoré sú všetko len nie ľahké. Užijem si poslednú teplú sprchu a noc v mäkkej posteli. Mám strach, ktorý strieda očakávanie. Zatvorím oči a snívam o zasnežených vrchoch.
Zazvoní budík, je 3:30. Vonku na nás čaká veľká dodávka, ktorá nás má zaviesť do dediny Ramechhap v provincii Bagmati. Cesta je extrémna, ešte šťastie, že je noc a my nevidíme „cesty“, ktoré si toto označenie nezaslúžia. Chvíľu mám pocit, že ideme nejakým staveniskom, nedá sa nám driemať, lebo si musíme dávať pozor na hlavy, keď dodávka prechádza dierami na „ceste“ a radšej sa ani nepozeráme na priepasti, ponad ktoré si to náš vodič veselo šinie. Z Ramechhapu máme odletieť do Lukly, kedysi známej najmä pre najnebezpečnejšie letisko na svete. Odlietame o cca dve hodiny neskôr, ako sme pôvodne mali, ale máme šťastie, počasie je dobré. Sedíme v lietadle, ktoré vnútri vyzerá ako autobus, je maličké a má iba dva rady sedadiel. Cítime aj ten najslabší nápor vetra, pod sebou vidíme políčka, ktoré obrábajú ľudia a v diaľke sa už črtajú prvé vrcholky.
Zbohom civilizácia v diaľke už vidíme Luklu.
