Už dlho som si vedomá toho, že moje výlety sú okorenené štipkou dobrodružstva. Je marec 2025 a ja som práve narazila na príspevok dievčaťa, ktoré prešlo Kyrgyzstan na koňoch. Fíha. Podniknem niečo podobné? Ihneď o tom referujem kamarátke, ktorá kone miluje. Výsledok? O dva mesiace neskôr sedíme v lietadle, ktoré smeruje do Maroka, pristávame na letisku v Agadire. Ide o zájazd, celkovo nás ide desať báb. Každá z nich je srdcom koniarka, takže ja s mojimi chabými skúsenosťami s koňmi tak trochu vyčnievam. Pred zájazdom som pre istotu absolvovala jazdecký kurz a zistila som, že správne jazdiť na koni, či už v kluse, alebo cvale, je všetko, len nie ľahké. Avšak stačilo mi aj tých pár hodín na to, aby som zistila, že je to neskutočný zážitok, a jazdec sa musí na svojho koňa napojiť, nemôže len mechanicky vykonávať pohyby.
Vráťme sa späť do Maroka. Z Agadiru na nás čakala trojhodinová cesta do mesta s názvom Essaouira, kde sme mali prespať a ráno sme mali započať naše konské dobrodružstvo. Môj prvý dojem z Maroka bol trochu zvláštny, predsa len je to úplne iná kultúra, prevláda tam iné náboženstvo a pravidlá, no necítila som sa tam nepríjemne. Jediné, čo ma zarazilo a rozosmutnelo, bol fakt, koľko mačiek sa potulovali po uličkách. Bohužiaľ, väčšina z nich bola v zúboženom stave. Čakala nás noc v typickom marockom ubytovaní, všade samé kachličky, výrazné farby, luxusné lustre, no o piatej ráno nás zobudili hlučné ranné islamské modlitby. Po raňajkách, ktoré trvali asi dve hodiny, pretože Maročania majú čas, sme sa presunuli k stajniam, kde nám bol podľa skúseností pridelený kôň. Dostala som bieleho samčeka menom Prince, ktorý sa tak aj správal – nechcelo sa mu kráčať ani klusať a ja ako začiatočníčka som ho nevedela dostatočne popohnať. Vyrazili sme na celodennú trasu k nášmu ďalšiemu ubytovaniu. Cválali sme popri Severnom Atlantickom oceáne, klusali popod veterné mlyny či uličkami malej dediny, no jediné, čo som cítila, bola nervozita a tak trochu strach, lebo Prince nie a nie ísť a ostatní sa mi už strácali z dohľadu. Keď sme si urobili obednú prestávku, náš hlavný „šéfko“ fešák Mohammed, ktorý si mimoriadne užíva ženskú spoločnosť, mi kázal, aby som na Princa nebola taká dobrá, no nakoniec urobil najlepšiu vec – vymenil mi koňa. Dostala som Quada a od prvého okamihu som vedela, že budeme kamoši. Tak trochu som sa doňho zaľúbila. Farbou pripomínal šedý popol pofŕkaný špinavou bielou, bol síce menší ako ostatné kone, ale čo som na ňom oceňovala najviac, bol pokoj, ktorý vyžaroval z jeho očí. Kým ostatné kone frčali a hnevali sa, ten môj vždy iba stál a čakal. Keď sme dorazili na ubytovanie – išlo o nádherný bielo-modrý veľký dom uprostred doslova ničoho – poďakovala som sa Quadovi za to, že ma odniesol a on mi v reakcii na to položil hlavu na rameno. Mala som slzy v očiach. Nič také som doposiaľ nezažila. Večer nám marockí chlapi navarili úžasný pokrm, tajine (čítaj tažin) – tradičné marocké jedlo pripravené pomalým dusením v hlinenej nádobe s charakteristickou kužeľovitou pokrievkou, ktorá zachytáva paru a kondenzuje ju späť do nádoby, čím udržiava jedlo šťavnaté a plné chutí. Vedia, ako na to! Väčšinou ide o jahňacie mäso s prílohami ako zemiaky, zelenina a dochutené korením, no bolo cítiť, že potraviny sú starostlivo vybrané.
Ráno nás čakal budíček o štvrtej, pretože sme mali ísť na pláž na východ slnka. Desať báb bolo pripravených načas, hádajte, kto meškal? Samozrejme, že Mohammed. Cval na koni pri východe slnka je niečo, čo sa nedá opísať slovami, dá sa to iba zažiť. Užili sme si každú sekundu, keď slnko začalo pomaličky vychádzať spoza vrcholkov hôr, zatiaľ čo my sme kopírovali okraj oceána na svojich koníkoch. Keď sme sa vrátili na ubytovanie, čakali nás raňajky, tentokrát išlo o msemmen – marocké placky, ktoré môžete zjesť na sladko aj slano. V miskách bolo nakrájané ovocie, ktoré bolo neuveriteľne šťavnaté. Po celý ten čas nás obsluhovali a varili len muži, so ženami sme boli v kontakte len v meste v obchodoch.
Medzitým sme sa boli pozrieť na kone, dať im vodu a jedlo, oddychovali sme a užívali si pekný deň. Na naše prekvapenie bolo pri oceáne aj v máji ešte stále dosť chladno. Horúco bolo najmä v meste, no podľa môjho názoru je to najideálnejší čas na navštívenie tejto krajiny – nie je teplo, ani zima. Poobede sme mali fotenie so sediacim koňom, ktorého sme podplatili mrkvami. Ja osobne mám z tohto fotenia krásnu spomienku – keď som bola na rade, prisadol si ku mne a koňovi aj vysmiaty psík. On a jeho kamoš nás sprevádzali po celý čas. Ich kondička je neskutočná, nikdy sa nestalo, že by nestíhali. Večer nás čakal cval pri západe slnka, ktorý pôsobil ako z filmu. Posledný deň sme mali podniknúť cestu späť do stajní, no zároveň to považujem za najťažší deň, keďže kone boli dosť nepokojné a cestou sa vyskytlo veľa prekážok aj v podobe nečakaného stretnutia kobylky, čo mohlo mať fatálne následky, keďže naše kone doslova zdiveli… Teda až na môjho milovaného Quada, tomu to bolo jedno. Keď sme prišli do stajní, naozaj sme si vydýchli. Je to síce zájazd a človek má niekedy pocit, že sa mu nemôže nič stať, no opak je pravdou a vždy si treba dávať obrovský pozor. Počas rozlúčky s Quadom sa mi chcelo revať, ale viem, že v Mohammedových rukách je oňho postarané – aj na toto som si dala pri výbere cestovnej kancelárie pozor. Nemám záujem o fotky ako cválam pri mori na koni, pokiaľ nie je o toho koňa naozaj výborne postarané. Má to pre mňa oveľa väčšiu hodnotu, zvieratá nie sú veci, sú to živé tvory a ja nepodporujem biznis, ktorý ich vyciciava. Po príchode do Essaouiry sme sa vrhli do ulíc plných omamnej vône, marockej hudby a orientálneho ducha. Obklopovali nás ženy zahalené v hidžáboch či burkach, vysmiati marockí muži, ale aj nadšení cestovatelia.
Domov som odchádzala s pocitom, že: „Prežila som, jupí.“ Ale nie :). Bola to obrovská výzva a zážitok, no strávila som pár dní na koňoch so svojou najlepšou kamarátkou, čo viac si priať?
Asi len to, aby sa aj môj koník, Quado, mal stále tak dobre. Verím, že si tento zážitok niekedy v budúcnosti ešte zopakujem.
