Hovorí sa, že ak raz navštívite Japonsko, žiadna iná krajina sa mu už vo vašom srdci nevyrovná. Žartujem, nikde sa to nehovorí, vymyslela som si to teraz, ale ak vás láka Ázia, som presvedčená o tom, že táto krajina bude mať na vás práve takýto dopad. Predposledná časť končila naším návratom do Tokia. Tentokrát sme sa rozhodli nájsť si ubytovanie v historickej časti Rjogoku, ktorá je známa arénou Rjogoku Kokugikan, kde sa konajú sumo zápasy. Tie nás však veľmi nelákali a zohnať lístky je pomerne náročné, lebo sa rýchlo vypredávajú.
Táto štvrť je veľmi pokojná a nachádza sa blízko rieky Sumida, takže naše večery patrili pomalým prechádzam s panorámou na vysvietené mesto. Cez deň sme sa snažili obehať posledné väčšie pamiatky, ktoré nám ostali v zozname (ani mesiac by nestačil na to, aby ste odkryli všetky krásy mesta). Navštívili sme teda Tokijský cisársky palác (Kókjo), ktorý je hlavným sídlom japonského cisára a nachádza sa na mieste bývalého hradu Edo. Komplex je obklopený prenádhernými záhradami a vodnými priekopami. Aj napriek tomu, že je umiestnený v srdci rušného Tokia, je tam stále to pôsobivé ticho a pokoj, ktorý som zažívala aj v iných svätyniach a chrámoch. Človek vyjde z miesta tradičnej architektúry a stačí mu dvihnúť hlavu, aby uvidel do nebies dvíhajúce sa mrakodrapy – pôsobivý kontrast moderného a historického. Počas našej návštevy sme v parku pri svätyni Meiji Jingu spozorovali a započuli podozrivé množstvo helikoptér a vzápätí sme sa na internete dočítali, že do Tokia práve priletel nik iný, ako Donald Trump, preto toľká ochrana.
Nezvyknem kupovať veľa suvenírov, lebo pre mňa osobne majú hodnotu práve zážitky, ktoré si uchovávam v hlave, no ako prekladateľka mám istú záľubu – zbieram všetky možné preklady mojej milovanej knihy Call Me By Your Name. Veľmi som sa tešila, ako si zoženiem aj japonský preklad, ale bola to vskutku náročná misia – zrazu nikde nebol. Predavači boli trochu zmätení, prečo si cudzinka hovoriaca po anglicky chce kúpiť japonský preklad. Nájsť sa mi ho podarilo až v jednej z najznámejších častí Tokia – v Šibuji. Je to šialené miesto. Nájdite si na YouTube Shibuya Crossing. Táto križovatka tvoriaca niekoľko prechodov patrí medzi najvyťaženejšie v Tokiu, pričom počas najrušnejších hodín prejde po zebre 1 000 až 2 500 ľudí za dve minúty! Keď budete mať nabudúce problém pretlačiť sa pomedzi ľudí na križovatke pri Tescu, spomeňte si Šibuju. V posledných rokoch vznikol na nete trend, že ľudia sa doslova pretekajú o to, kto získa najlepšiu fotku v strede prechodov bez masy ľudí, ktorá sa však na nich už rúti – keď blikne zelená, rozbehnú sa šialeným tempom. Zažili sme to. Je to šialené? Áno. Išla by som do toho znovu? Áno. Môj brat a kamoš sa medzitým kochali parádnymi autami, ktoré okolo nás prechádzali, pretože ak je Tokio niečím známe, tak sú to vymakané autá a ilegálne nočné drifty. Určite vám niečo povie film Rýchlo a zbesilo: Tokijská jazda, ktorý je priam ikonický. A opäť tu máme protiklad – na jednej strane brutálne mašiny, na druhej doslova chodiace žehličky s nabúranou tvárou. Sú praktické, malé, vyzerajú ako krabička od mlieka na kolesách, ale v súťaže krásy by nevyhrali.
Naplánovali sme si ešte jeden veľký jednodňový výlet ku mojej milovanej Fudžisan, keďže weby hlásali výbornú viditeľnosť. Zájazd sme si objednali cez internet a šli sme s cca 50 ďalšími ľuďmi, ktorí pochádzali s rôznych krajín, takže sme tvorili zaujímavú zmes. Náš hlavný vedúci bol mladý Japonec, ktorý akoby vypadol z anime Naruto, bol však veľmi nápomocný, plný energie a veľmi úctivý. Vzal nás na najikonickejšie miesta, odkiaľ sa dá krásne odfotiť Fudžisan. Medzi ne patrili: pagoda Čureito, jazero Kawaguči, ulica Hončó, Ošino Hakkai, jazero Motosuko. Avšak bol tu cítiť nápor turistov. Na zopár fotiek pagody Čureito s Fudži v pozadí som čakala asi polhodinu, aj to som ešte dobre dopadla. Keď sme sa vrátili späť do Tokia, tešila som sa na posteľ a na to, ako sa poriadne vyspím. To mi však nebolo dopriate, pretože o druhej v noci začala pri našej bytovke húkať siréna, stáli tam hasiči a jeden z nich niečo vykrikoval do megafónu. V sekunde som stála na balkóne a musím sa priznať, že som skoro dostala infarkt. Takto veľmi som sa už dávno nebála. Chalani sa tým nenechali rušiť, ale ja som sa snažila vyšetriť, o čo ide a či by sme mali utekať preč. Keď som si však všimla, že ľudia okolo si idú po svojom a nepanikária, uchlácholila som sama seba, že cunami dnes zjavne nehrozí.
Posledné dni sme trávili blúdením uličkami, pitím kávy v Starbuckse, pretože nielenže je oveľa lacnejšia ako tu na Slovensku, ale je aj omnoho chutnejšia. 1.11. mali už všade na pultoch vianočnú výzdobu a v z rozhlasu vyhrávali vianočné koledy. Aj by som povedala, že trochu skoro, ale užívala som si to.
Keď prišiel deň odchodu, potichu sme sa s Tokiom rozlúčili. Pri odlete nám zakývali zamestnanci letiska a uklonili sa nám. Čakala nás nesmierne dlhá cesta cez nepríjemný Peking, kde sme mali na prestup sedem hodín. Spomenula som v prvej časti, že je tam sakramentská zima? Ak nie, spomeniem to teraz – doslova sme tam mrzli. Tešila som sa, ako sa uvelebím v lietadle, najem sa a pôjdem spať. Príchod domov bol radostný – tešila som sa na domov, ale zároveň som v hĺbke duše cítila a stále cítim, že Japonsko sa stalo mojou srdcovkou. Aj napriek faktu, že ide o najväčšie mesto na svete, som si tam oddýchla ako si neoddýchnem ani na Makarskej. Čo sa mi páčilo najviac? Alebo skôr KTO? Japonci. Za celý výlet sme nezažili jednu negatívnu príhodu, všetci boli nápomocní a ak náhodou nevedeli po anglicky a potrebovali sme sa s nimi dohovoriť, vždy vytiahli prekladať. Veľa sa ukláňali a ďakovali a vždy sa vám snažili venovať na maximum. Keď sme sa rozprávali s náhodnými ľuďmi – taxikármi, čašníkmi alebo predavačkami, sálalo z nich zvláštne krásne teplo… Avšak uvedomujem si, že ani oni to tam nemajú dokonalé a ich počty samovrážd o niečom hovoria, preto nechcem vyhlasovať, že „Japonsko je najlepšie na svete“. Každá krajina zápasí so svojimi problémami, ale páči sa mi, ako si dokážu poradiť a vynájsť sa v rôznych oblastiach. Uznávam to, že chránia svoje pamiatky a prechovávajú hlbokú úctu k histórií. Príklad by sme si mohli brať z toho, ako čisto majú nielen na uliciach, ale aj na vidieku, v aj ten najobyčajnejšej uličke. Je tu toho veľa, čo by som chcela vyzdvihnúť, ale dúfam, že aspoň časť z toho sa mi podarila počas tejto a predchádzajúcich dvoch častí. Milujem Japonsko a už teraz sa teším, ako sa tam vrátim a preskúmam aj ďalšie prefektúry. Som veľmi rada, že som mohla tento zážitok zdieľať s mojím bratom a kamošom!
Ďakujem tým, ktorí si príbeh prečítali až do konca, dúfam, že som vám aspoň trochu priblížila krajinu vychádzajúceho slnka.
A kam sa plánujem vydať nabudúce? Tentokrát ostanem v Európe, no čaká ma epický roadtrip a za cieľ som si vybrala krajinu s obrovským potenciálom, ktorú chcem preskúmať ešte skôr, ako sa stane absolútne obľúbenou. Vidíme sa nabudúce :).
