Konečne som sa od príletu do Japonska dobre vyspala. Ráno stála pred nami výzva v podobe tokijskej vlakovej stanice. Vlak do Kjóta nám mal ísť okolo desiatej, takže som si povedala, že na stanicu dorazíme s dvojhodinovou rezervou – dobre som urobila. V metre sme zažili poriadnu tlačenicu, pretože sme vystihli „rush hours“, čiže čas dňa, keď sa každý poctivý Tokijčan/Tokijčanka ponáhľajú do práce a metrá jazdia úplne plné. Na nástupišti sme videli zamestnancov, ktorí boli pripravení natlačiť nás do vagónov. Po príchode k stanici sme mali problém nájsť hlavný vchod, pretože doslova všade boli vchody, každá dopravná spoločnosť mala svoj, stanica sa rozdeľovala aj na cieľové destinácie, západ/východ, sever/juh a neviem čo ešte. Lístky sme si kúpili online, no museli sme si ich vytlačiť v správnom automate a tých tam bolo najmenej milión. Pomohla nám milá pani zamestnankyňa, ktorá však nehovorila po anglicky. S lístkami v rukách (každý z nás mal dva a za žiadnych okolností ich nesmel stratiť, inak by sme sa nedostali dnu, ani von) nám ostávalo nájsť správny vchod, resp. bránu – opäť nám pomohla tá istá pani, ktorá mi dala mapu a perom znázornila trasu, ktorou tam máme prísť. Bolo to šialené, ale už o hodinu neskôr sme sedeli v našom šinkansene! Vybrali sme si Nozomi, ktorý je najrýchlejší, konkrétne sme šli rýchlosťou skoro 300 km/h. Jazda bola komfortná. Okolo nás prechádzali sprievodcovia, ktorí nekontrolovali lístky, ale pri odchode z jedného vagóna do ďalšieho sa otočili čelom k nám, uklonili sa a išli ďalej.
Mali sme obrovské šťastie – ukázala sa nám mystická sopka Fudžisan. Vedeli ste, že je možné vidieť ju za rok v priemere len 70 až 80 dní? Skoro vždy je skrytá v mliečnej hmle. Noc predtým na ňu napadol sneh, ktorý Japonci nazývajú Hacujuki no Fudži. Symbolizuje čistotu, obnovu a prítomnosť bohov. Naozaj, pri pohľade na ňu človek cíti niečo priam duchovné. Ale o tom potom.
Keď sme dorazili do Kjóta, v sekunde som vedela, že sa doň zamilujem. Mrakodrapy zmizli, nahradili ich menšie budovy, viac zelene, prenádherné uličky, v ktorých sa radi stratíte. Ubytovali sme sa v hoteli a vydali sme sa do mesta hľadať jedlo. Tentokrát sme si vybrali MOS Burger. Ide o sieť reštaurácií rýchleho občerstvenia z Japonska, čiže niečo ako ich osobný mekáč. Ešte viac ako samotné jedlo (ktoré bolo fakt dobré) ma zaujal názov – MOS znamená Mountain, Ocean and Sun (hora, oceán a slnko). Japonci majú všetko premyslené.
Druhý deň sme mali nabitý. Navštívili sme Kijomizu-dera – ide o komplex budhistických chrámov, ktoré sú absolútne ikonické. Hneď pri vchode vás privíta pagoda Kojasu, ktorej červená farba v kontraste s modrou oblohou poteší objektív každého fotografia. Jediná nevýhoda je, že je tam vždy veľa turistov, pokiaľ nevyrazíte dostatočne zavčasu. Aj v tomto meste sa opäť prejavila moja záľuba v chrámoch, pretože som si na mape znázornila milión ďalších, ktoré sme cestou k hlavnému lákadlu Kjóta navštívili tiež. Išlo napr. o Čišaku-in, ktorý je obrovský, no veľa ľudí o ňom nevie, preto tam nájdete príjemné ticho a veľa zelene, alebo Tofuku-dži, ktorý vám vybije dych svojou majestátnosťou a tmavohnedou výraznou farbou. Naše kroky smerovali k ikonickému miestu – Fušimi Inari-taiša. Ide o významnú šintoistickú svätyňu venovanú Inari, božstvu, ktoré je považované za patróna prosperity, priemyslu a obchodníkov. Fušimi Inari je známa vďaka viac ako 10 000 tisícom čiernych a červených brán torii, ktoré neustále pribúdajú, väčšinou ich dajú postaviť obchodníci za cca 2750 eur. Ukrývajú chodník vedúci na posvätnú horu, ktorý miestami obkolesuje bambusový háj. Výstup dal zabrať, ale zároveň to bol veľmi posvätný okamih, pretože sme vyšli hore so slnkom na chrbtoch a schádzali dole pri západe slnka. Ešte doteraz cítim na tvári slnečné lúče, ktoré presvitali cez brány, zatiaľ čo som pomalým tempom zostupovala dole a nasávala prítomnosť tohto miesta.
Nasledujúce ráno sme si dali raňajky v typickej kaviarni, kde bolo veľa miestnych, no väčšinou sedeli po jednom a boli na telefónoch. Toto je niečo, čo si v Japonsku všimnete často –sú zvyknutí ísť všade sólo, na rozdiel od nás Európanov, ktorí preferujeme aspoň dvojicu, prípadne väčšiu skupinu. Nemohli sme vynechať hrad Nidžó, ktorý je zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO. Skrýva dva paláce – Ninomaru, Honmaru a záhrady. Za prívetivé ceny vstupeniek si môžete prezrieť vonkajšie priestory hradu a interiér Ninomaru. Prechádzať sa vnútri palácov je zážitok, miestami máte pocit, akoby vás zahalila dávna história a vy si predstavujete, ako tadiaľ kráčali najvýznamnejší šóguni (najvyšší generáli samurajov). Obrovská zaujímavosť: podlahy „slávik“ vydávajú pri chôdzi zvuk podobný vtáčiemu čvirikaniu. Nie je isté, či bol tento dizajn zámerný, ale legenda hovorí, že vŕzgajúce podlahy slúžili ako bezpečnostné zariadenie. Názov odkazuje na japonského vtáčika menom cetia spevavá. Pokoj a zeleň nájdete aj v národnej záhrade Gyoen, kde počuť zurčanie potôčikov, nad ktorými sa pýšia starobylé mostíky. Keď sme obdivovali svätyňu Širamine-džingú, pristúpila k nám budhistická mníška, ktorá sa s nami začala rozprávať perfektnou angličtinou. Spýtala sa nás, či vieme, ako to v svätyniach funguje, a potom nám začala všetko vysvetľovať – napr. že voda pri vchode slúži na to, aby sme si umyli ruky v maličkom „pavilóne“ na očistu rúk a úst (čozuija) pomocou naberačky (hišaku). Bolo to od nej veľmi milé a zaželala nám, nech si ešte užijeme Japonsko. Posledný celý deň v Kjóte sme strávili návštevou budhistického chrámu Ninna-dži, kde nám udrela do oka nádherná päťposchodová pagoda, ktorá je podľa fotiek z internetu na jar obklopená prenádhernými sakurami. Nevynechali sme ani zenový chrám Rjóan-dži alebo „chrám mierumilovného draka“, ktorého sme neskôr uvideli na jednej zo stien. Pozoruhodnosťou tohto miesta je kamenná záhrada. Ďalej sme neobišli ani budhistický chrám Kinkaku-dži známy aj ako Zlatý pavilón. Okolo neho sa rozprestiera jazero a plno zelene, ktorá sa odráža na hladine vody. V jeseni hrá táto scenéria prenádherné divadlo. Chrám niekoľkokrát vyhorel, súčasná podoba je z roku 1955.
Po zvyšok dňa sme si vychutnávali posledné hodiny v Kjóte. Je to pokojné, očarujúce mestečko, ktoré počas návštevy Japonska nesmiete vynechať. Ja osobne som si z neho priniesla pokoj v duši, ktorý ma sprevádzal ešte dlhý čas. Ráno sme opäť nasadli na šinkansen, ktorý nás odviezol naspäť do Tokia, kde sme si chceli užiť posledný týždeň nášho úniku do Ázie.
